9. slovensko tour

Do
tretice všetko dobré ? to si zrejme povedala skupinka
turistických nadšencov, zložená z členov ČSZ, ČSOP a skautov,
ktorí sa opäť nechali zlákať krásami slovenskej prírody a na
tretí pokus sa im podaril zorganizovať trojdenný jarný výlet
slovenskými horami.
Zo Studénky sa skupina presunula
vlakmi do Žiliny, kde sa pripojil jej posledný člen ? ja. Odtiaľ
sme sa už teraz v kompletnej zostave prepravili autobusom do
Lietavskej Lúčky, kde sa začal náš pochod. Prvým míľnikom
našej púte sa stala zrúcanina Lietavského hradu.  Ani jemný
dáždik nám nezabránil, aby sme si ho celý dôkladne poprezerali
( v súčasnosti sa rekonštruuje) a do sýtosti sa pokochali
výhľadom. A ten bol naozaj čarovný. No čas bol neúprosný a my
sme museli pokračovať v našej ceste. Vstúpili sme do CHKO
Strážovské vrchy, takže bolo úplne prirodzené, že po ceste sa
nám poskytol pohľad na mnohé krásne a chránené kvetiny, ako
napr.  prilbovku červenú (Cephalantera rubra ? okrotice
červená) či motýle, ktoré blažili hlavne  srdcia našich
priateľov-ochranárov .  Urazili sme už hodný kus cesty, keď
bolo na čase rozložiť tábor. Po ?príjemnej? skratke z
hrebeňa nás čakalo prekvapenie ? narazili sme na krásne
upravenú studničku, ktorá nám výborne poslúžila na
občerstvenie a doplnenie pitnej vody. A hneď neďaleko sa
nachádzalo aj pomerne dobré miesto na stanovanie. Preto nie divu,
že sme boli všetci večer pri ohni v dobrej nálade. Tú prerušil
iba náhli príval dažďa, ktorý vyhnal do stanu aj posledných
mohykánov.
Druhý deň sa začal daždivo, čo spôsobilo menšie
zmeny v programe. Na moje veľké prekvapenie naše nasledujúce
kroky viedli do Súľova, kde sa zhodou okolností práve začínali
cyklistické preteky. K našemu pobaveniu, či skôr škodoradosti
boli všetci pretekári v horšom stave ako my, hoci sa našlo aj pár
sympatických pretekárov ktorí si s nami zažartovali  .Cesta
pokračovala ďalej. Striedavo pršalo, mrholilo a bolo pekne. A opäť
dokola. Ale ani to nás neodradilo. Pochod sme si spríjemňovali
slovnou hrou KONTAKT, pri ktorej sme si užili via zábavy ako
sme pôvodne predpokládali. Prekvapilo nás tiež zistenie, že
chodník, který na mape viedol popri potôčiku, v skutečnosti
viedol priamo cezeň. Ale čo už . Naše druhé táborisko
už bohužiaľ  nebolo také luxusné jako to predošlé.
Vynahradili sme si to však o to lepšou večerou a neskorším
pozorovaním hviezdnej oblohy, počas ktoré si viacerí z nás
sušili mokré věci a topánky.
Počasie nasledujúceho dňa sa
příliš neodlišovalo tomu predchádzajúcemu.  A nedá sa
povedať, že cesty by boli lepšie ? všade bolo blato. A hoci sa
neskôr vyjasnilo, pomaly bolo zrejmé, že náš cieľ ? vrch Kľak
zrejme zostane nepokorený. Naše tušenie sa ukázalo pravdivé.
Časová tieseň nám zmenila plány a my sme zamierili do obce
Domaniža. Kúsok před ňou sa naša nepočetná skupinka rozdelila
? jedna časť sa rozhodla síť po asfaltovej ceste, zatiľ čo
druhá zvolila skratku. Typicky zálesácku. Bola dlhšia a plná
blata a bahna. Ale ten výhľad bol príjemnější, uznávam .
Samozrejme v Domaniži nás tá prvá skupina, čo šla dlhšou
cestou už čakala. Klasika. No tam sme mali šťastie – ani nie po
pol hodine prišiel autobus, ktorý nás zaviezol rovno do Považskej
Bystrice na vlakovú stanicu.
        A tu sa
naše cesty rozchádzajú. Ja sa vraciam domov do Beluše, zvyšok
skupiny pokračuje vlakom na opačnú stranu, domov, do Studénky.
Všetci však odchádzajú plný dojmov a nezabudnuteľných
spomienok. A s pevným predsavzatím, že nabudúce sa nám už
podarí dobyť dosiaľ nami nepokorený vrch Kľak.

lucia